Červenec 2013

Na schodoch

21. července 2013 v 12:13 | Mím |  fotíme
Na tých schodoch ...
...Kde sme sa zlžili keď sme boli spolu druhý krát vonku..
..Kde sa nás tá istá babka 5. krát žiada aby sme neodhadzovali špaky hoc ani nefajčíme..
...Kde sme po sebe chrumky hádzali..
..Kde sme sa spolu snažili spoločne normálne vyfotiť(neúspešne)
...Kde obdivujeme starú Bratislavu..
...Kde je skvelo...
Fotky v c.č.


Everything will be ALRIGHT :)

12. července 2013 v 16:19 | Mím |  počúvame
Pusti si tento song a prečítaj článok pod týmto článkom :)

1000x = 1 x

12. července 2013 v 15:44 | kamíč. |  kecáme
prvý krát niekomu naozaj veríte, prvý krát sa aj sklamete
prvý krát sa cítite slobodne so vztýčenou hlavou, prvý krát ucítite ako rýchlo je schopná klesnúť.
sklamanie, následne aj hnev.
Ticho prečkáte, uvidíte, čo bude ďalej, a takto sa to hromadí postupne pekne, jedna vec k druhej, drobnosť k drobnosti, a už toho máte pokrk.
Vtedy ľahko môžte stratiť hlavu, a verte, či nie, tá sa ťažko hľadá. Vy ste to, čo, je isté, vy ste, to, čo nesmiete stratiť.
Každý za niečo stojíme, tak prečo sa neustále zhadzovať, prečo neustále sedieť v kúte, prečo byť stále ticho?
A niektoré situácie si žiadajú to aby ste sa postavili, zakričali si, riadne z plných pľúc a udreli.
Vrátili všetko, čo sme prijali, zvrátili všetky nevýhody.
A možno..
si nakoniec uvedomíte, že jediné do čoho ste schopní udrieť je stena za vaším písacím stolíkom, ublížite tým maximálne sebe. Bude vás bolieť ruka, zanadávate si nahlas, ale po chvíli vás bolesť vráti späť do reality. Späť k tým veciam, ľuďom, na ktorých ste boli nahnevaní a zrazu uvidíte všetko v jasnejšom svetle. Uvedomíte si, že nakoniec je lepšie, že je tam ta stena, ktorá nič necíti, že vás bolí ruka a že ste obklopení takými ľuďmi.
O hneve by som vedela rozprávať veľmi veľmi veľa, ale už na to popravde nemám ani silu, poviem len toľko, že každý máme svoje dôvody byť nahnevaní, svoje ťažkosti, čo nás trápia, veci, čo nevieme prekusnúť.
A čo je lepšie? Potláčať to alebo nechať tomu cesty na povrch?
Človek by sa mal sám vyrovnať s hnevom, prijať ho, zmierniť ho, niekto potrebuje, na to boxovací mech, niekto len veľmi dlhú noc plnú myšlienok (keď je velmi zle, treba skombinovať). Tak či tak, hnev je niečím, čo človek keď dlho prechováva a živí ho, samého ho to likviduje. Ako parazit, berie živiny, odoberá silu posunúť sa ďalej, triezvo rozmýšľať.
Nemali by sme sa toľko zaoberať tým, čo nenávidíme, neustále menovať všetko zlé, neustále sa oháňať s tým, že náš hnev a nenávisť sú oprávnené.
nie je to ľahké
Viem, že sú situácie, ktoré sa len tak ľahko a hneď nedajú vyriešiť, hnev , ktorý je príliš hlboko zakorenený, sama viem o tom svoje ale začínam uvažovať nad tým, či naozaj chcem energiu plýtvať takýmto spôsobom. Myslím si, že radšej ju vložím do vecí, ktoré ľuďom nebudú ubližovať, ale ktoré by mohli potešiť/pomôcť.
a preto, budem radšej udierať len do mechu, potom niekomu pomôžem,
a usmejem sa, lebo si uvedomím, že nie je všetko tak na nič ako sa môže v jeden moment zdať.
a nebuďme egoistický, skôr sa viac usmievajme.

ak chceš zmeniť väčšinu začni od seba

live long and prosper :)
kamíč

I love your body curves

8. července 2013 v 21:50 | Michelle |  fotíme
Určite (úprimne dúfam) niesom jediná ktorá sa pozastáva nad krivkami niektorých ľudí, alebo očami, kosťami , perami atď...
A tak keď už máte v rukách foťák treba niečo cvaknúť :)
click na c.č.

pradávne jaro

5. července 2013 v 0:26 | kamíč |  fotíme
tak aj ja prispievam nejakými fotkami,
jar 2012, krásna prekrásna, keď čerešne kvitli: )

Káva, káva, káva....

4. července 2013 v 23:28 | Michelle |  fotíme
Ani neviem či to potrebuje komentár, alebo som iba lenivá niečo vymyslieť.
klick na celý článok :)

Polnočný boj s marcipánom!

2. července 2013 v 22:14 | Michelle |  kecáme
A tak zdravím vás v túto nekresťanskú hodinu!
včera sme sa s Kamíč trápili s tortou. ano, konečne sme boli ženy na správnom mieste. V kuchyni.
finálna verzia torty vyzerala si takto niako:
No, ale to samozrejme nebolo všetko také jednoduché. Najprv sme sa preháňali cez celé mesto kvôli čiernemu farbivo (ktoré napokon samozrejme muselo chytit na šedo, čiže vnútro vyzerá ako cement) a potom sme sa o polnoci trápili s marcipánom. Samozrejme na obale marcipánu bola veľkosť vychválená , že vystačí aj an tortu o priemere 26 centimetrov, a kludne by pokryla aj cleu kuchynu. No realita bola iná.
Nakoniec sme to však všetko zvládli , kuchyna nezhorela my máme všetkých 9 prstov....počkat prstov má byť 10!!...kruci.. !!!

Dobrodružná cesta aneb Výprava za slobodou

1. července 2013 v 10:49 | Michelle |  kecáme
Včerajšiu noc sme s Kamíč spáchali našu výpravu za slobodou, keď sme sa potrebovali odseknúť od reality
a do 1 rána behať po Bratislavskom hrade.
Naliali sme do seba 5 káv z toho pri 5. si o nás musela predavačka myslieť že sme po ťažkej opici hoc sme boli iba 24 hodín bez spánku.

Tuto prikladám fotku (odfotenú iba slabým foťáčkom z mobilu, kedže nás všetka ostatná elektronika sklamala) , odfotenú o 5 ráno z pieskového kopca, obklopeného stovkami komárov ktorý si na nás pekne zgustli.


...So 6.kávou vás zdraví Mím...

noc, ráno.

1. července 2013 v 1:02 | kamíč |  kecáme
dnes a včera.
neviem sa rozhodnúť, či mám rada alebo naopak neznášam tie moje nálady, keď mám chuť vypadnúť niekam preč.
keď máte spoločníka a máte cieľ je to jednoduché.
okej už som si z časti odskúšala, že spoločník sa ťažko hľadá, ale našťastie je tu Mím, ktorá je ochotná ísť so mnou na väčšinu "výprav za slobodou" (smejem sa na tom názve) aj v tú najnekresťanskejšiu hodinu.
presne ako dnes a včera.
(teraz už skôr včera a predvčerom)