Choroba a kreatívna nálada

16. listopadu 2013 v 12:01 | Mím |  tvoríme
Tie dni, keď ležíte chorý v posteli.
čítate
spíte
čítate
spíte
fotíte
tvoríte
A samozrejme myslíte na svojich milých spolužiakov ktorí v tomto čase píšu písomku z dvojstranového projektu o gréckej mytológií po anglicky.
 

fóbia.

10. listopadu 2013 v 20:27 | kamíč |  tvoríme
.každý nejakú má.
toto je konkrétne prvá zo série
myšlienka kresby spočíva vo vzťahu (na základe určitej podobnosti) dvoch strachov, na jednej strane z hmotných vecí na druhej z tých abstrakných-pocitových


názov: Fobia I. (hmyz/myšlienky)
formát: A2
technika: kresba ceruzkou + akvarel

zlá.

3. listopadu 2013 v 14:54 | kamíč |  kecáme

Zobúdzam sa s pachuťou ďalšieho ubíjajúceho rána v ústach.
Cítim ako ležím v posteli ale telo sa zdá priťažké na akýkoľvek pohyb. Otváram oči a zvraštím čelo, zase ich privriem, nepáči sa mi, že sa v izbe nachádza toľko svetla.
Zaostrievam na okolitú realitu, známe miesto zaplavené svetlom a potiahnuté modrým filtrom.
Zhlboka sa nadýchnem a oči zavriem.
Stále rovnaká.
A stále rovnaká chuť a pach letného polojasného rána, navodzujúci dojem prázdnoty.
Zvláštne letné dni, kedy mám náladu len zavrieť oči a prespať všetky tie ťažké chvíle, čo mali prísť a prídu. Vyhnúť sa rozhodnutiam, ktoré musia prísť a prídu.Ale hlavne sa ušetriť týchto prekliatych rán a zobúdzaní sa do okolitého neovplyvnitelného sveta. Ušetriť sa takýchto rán, ktorých vôňa predurčuje ďalší prázdny deň a pripravuje ma naň slabým odvarom. Prečkávam ho v posteli so zavretými očami bez štipky únavy. Vnímam okolité zvuky aj keď odmietam. Cinkot riadov. Plačúce dieťa. Zvuky reálneho života. Životov okolo mňa a v tom momente mimo mňa. So zavretými očami a mysľou, ktorá sa odmieta akokoľvek zúčastňovať na takýchto ránach. Možno bola lenivá alebo príliš unavená a zničená na to aby to dokázala. A tak jednoducho stíchla a uložila sa k dlhému spánku. Postupne ju následovali oči, nakoniec aj celé telo. V spánku, ktorý len bral neznesitelné minúty a daroval ešte neznesitelnejšie sny.

Niekedy je ťažké si vybrať medzi zlami, pretože aj cestou toho menšieho býva náročné ísť.

live long & prosper

(text písaný o 4tej v buse smerom do Plzne, začala mi hrať pesnička (hore), ktorú som často počúvala v lete...spomenula som si na tie rána kedy som sa zobúdzala s touto melódiou v ušiach a ako veľmi som ich neznášala)

kamíč.
 


Mystery box

2. listopadu 2013 v 22:15 | Mím |  kecáme
Krabica
Krabica pod postelou,
Pod perinami a uterákmi zahrabaná.
Pred mamkou skrytá,
plná spomienok z utajených koncertov
a plná nekalostí.
Krabica ako dôkaz,
že sme skazené deti dnešnej doby,
plné tajností.

Teddy picker

31. října 2013 v 17:52 | Mím |  fotíme

Fresh

12. října 2013 v 8:19 | mím |  fotíme
Mám rada takéto rána.
Keď máš čaj miesto chlapa, keď ešte nikto nie je vzbudený.
Keď sa konečne nemusím trápit že nestíham spraviť projekt so statickou elektrinou na fyziku, alebo spraviť esej o vulgárnom jazyku.
Keď brat s frajerkou konečne spia! A počujem namiesto vzdychov iba chrápanie.
Keď jediné čo ma vytiahne z postele je 10% baterie na notebooku.
tak som minule tak hrabala v počítači a našla pár fotiek z leta aj neleta, tak ich sem priložím.

večery a rána

6. října 2013 v 13:51 | kamíč |  kecáme
ani neviem do ktorej rubriky to zaradiť
počúvame/kecáme/fotíme

a moje víkendy začínajú byť čím ďalej tým viac náročnejšie.
začalo to tým, že sme sa stretli v Green tree...úplnou náhodou, ja som sedela v kresle a snažila sa učiť, písať sloh a navrhovať. Sedela som na Matcha Chai Latte na kolenách notebook a čerpala som inšpiráciu na Behance.
Nič mi nevychádzalo.
Nevadí veď mám ešte čas do polnoci s tým slohom.
A zrazu koho nevidím dve brčkavé hlavy, Mím a Romi.
že chceli ísť fotiť a tak si trošku šokované prisadli
a tak sme kecali,
zrazu, že sa ide k nám,
zrazu, padol návrh, že si spravíme pokojný večer na hrade
a zrazu mi píše "E", že mám prísť k Domu umenia - robí páskara na festivale, omrkli sme čo je to zač, a rozhodli sa teda urýchlene, vyrazili sme asi okolo deviatej z domu, po niektorých kapelách, ktoré sme chceli vidieť, nevadí aspoň sa tam pôjdeme pozrieť.
prídeme a máme pásky a sú biele
prehodíme pár slov, slušne poďakujeme
"nejdeme omrknúť, čo je v Starej tržnici?" "poďme znie to fajn."
BRNS
brutálni boli!
musím povedať, že som sa zabavila a hlavne si užila skvelú hudbu
ako ich teraz počúvam...je to neporovnatelné s live.
skvelá atmosféra, veselí tancujúci ludia okolo
a cítime sa skvelo





potom hrad
tma, svetlá, výhľady, zima,
mrznutie a dojmy


(o fotky sa postarala v tento večer Ramones Romi)

a nakoniec sme vyrazili do KCčka na koncert
mali sme chuť vraždiť opité ženské, ktoré vrážali do chrbta a do hláv a vlnili sa ako na najväčšej diskotéke
znami na wckách a v dave, ktorí vám kazia účesy
je čas ísť

Mím požiadaná o ruku
a potom sme sa zahrali na troch informátorov na lavičke ohladom najlepších diskoték.
celé v čiernom. v ťažkých botách, converskách. vyzeráme na to, že oblubujeme diskotéky?
odchádzame a Mím ma suvenír zo Stupavy
prídeme na Stanicu, pár centov podarujeme,
a zrazu pol hodina voľného času, na Stanici.
dosť nepríjemná situácia, vyťahujem svoj (bohužial) neónovo rúžový skalpel (orezávatko) pre každý prípad.
odrátavali sme minúty.
začínajú sa kopiť ludia.
vďaka bohu
divné otravné pohľady, človek nevie čo si má myslieť
konečne bus.
vezieme sa domov strašne unavené a o štvrtej konečne zaspávame.

a vraj si spravíme pokojný večer na hrade a potom pri filme
ale nevadí
najlepšie veci sú tie najspontánnejšie
a len tak mimochodom všetko to začalo Green Treečkom

live long & prosper
kamíč
(, ktorá nedopísala a neodovzdala sloh)

(rúž)ové a dym

2. října 2013 v 19:48 | kamíč |  kecáme
mám rada takéto zamračené chladné dni.
mám rada starú Bratislavu.
rada sa prechádzkam Starým mestom.
rada pozerám von oknom.
mám rada výhľad z Dunaja a mám rada spoločnosť pár ľudí.
rada sa pozerám na večernú Bratislavu z hradieb.
rada preliezam ploty na tajných miestach.


s kávou v rukách a Dallasom v ušiach v teple domova rozmýšlam nad tým kde budem sedieť za rok o takomto čase, čo budem robiť, a či mi tieto veci budú vôbec chýbať.
aj keď som menovala veci, ktoré mám rada na tomto meste, vždy je tu tá druhá stránka.
nechcem tu byť dlhšie už.
prežívať tu každý deň, dni, ktoré sa čím ďalej tým viac podobajú na seba.
12 rokov tu a veľa zmien.
dúfam, že budúci rok sa bude niesť v znamení jednej veľkej alebo sa o to aspoň pokúsim.
"ideme do Plzne?" "na pivo?" dúfam, že na veľa pív, a dúfam, že mi bude robiť spoločnosť istých pár ľudí.
plány a plány.
a ja sa teším, študovať niekde mimo tohto mesta, takto znie môj plán.
Plzeň/Brno/aa Bratislava...ale tá ako posledná možnosť.
už potrebujem vypadnúť, preč, k novým veciam. a hlavne prestať byť sentimentálna popri prechádzkach známimi ulicami.
nové ulice, noví ľudia, nová príležitosť, nový pocit.
a čím iným ako presťahovaním toto dosiahnem?
treba sa posúvať ďalej a ja viem, že keď neodídem skoro, zostanem postávať na rovnakých miestach, sedávať na rovnakých schodoch, sledovať rovnakých ľudí, cestovať rovnakými spojmi v rovnaký čas.
a už teraz ma to ubíja.

spolužiaci, kamaráti. budú chýbať. ale treba sa posunúť.
a nikdy už nechcem dopustiť aby ma niečo brzdilo vo veciach, ktoré som chcela zažiť.
a zatiaľ sa nenašiel taký závažný dôvod prečo by som mala zostať a pochybujem, že sa nájde...
aj keď je na jednej strane skvelý pocit, keď sa nájde niekto kto bude chcieť aby ste zostali...no na strane druhej, ak zostanete, prídete o príležitosť objavovať.
a pre mňa sa rovná objavovanie = cestovanie, a cestovanie zase sloboda.
a to je pre mňa dôležité.

a tak sme dnes boli v Dunaji so "S". Kochali sa výhľadom. vyfukovali a pochutnávali.
rozprávali sa o tom, čo bude. ona túži ísť do Anglicka a do Švédska, hovorila o tom plne rozhodnutá a mne dodala neskutočnú chuť zbaliť sa odísť.
hneď.
ísť.
dodala mi aj pocit, že všetko bude v poriadku aj keď budeme obe kade tade, ďaleko od seba, od blízkych.
stratila som svoju neistotu, v tom, ísť študovať mimo BA.
pretože tu vždy je miesto kam sa môžem vrátiť.
hádam nám to výjde, lebo nikdy neviete kam vás vietor zaveje.



tajné miesto, keď sme akčne pondelkovo preliezali ploty s Mím (smejem sa na tej toitoike) a zanechali po sebe odkaz, stratili slúchatká(!!!)

mám rada takéto dni

live long & prosper
kamíč

flesh&cash

29. září 2013 v 19:42 | kamíč. |  tvoríme

konečne dotiahnuté, dokončené a vytlačené

flesh&cash

čistá, čisté, čistý

16. září 2013 v 22:26 | kamíč |  kecáme
Brada hore, v oblakoch, úsmev na perách, ľahkosť na duši a prázdna hlava.
Vyfúknutý dym.

Je zvláštny pocit starať sa iba o seba. Dlho som ho nezažila a predsa to nie je tak dávno.
Vždy som bola sebec, vraj, a ignorant, aspoň tak to vraveli. Alebo nechápali, že ja som si jednoducho žila vo svojom svete odhliadnúc od všetkých ostatných problémov, od starostí z medziľudských vzťahov, asi bolo príliš ťažké pre mňa ich pochopiť alebo naopak.
Skôr či neskôr ale muselo prísť prebudenie, pretože žiť si mimo tohto všetkého je síce pekné, ale ľudia vám práve túto peknú vec len tak neodpustia.
Ale ako vravím, to je ich problém, ja si žijem ďalej ale je pravda, že tento problém mi dopraje nepríjemné chvíle.

Poznáte ten pocit, keď sa ocitnete na počiatku veľkej zmeny, chytáte neuveriteľnú paniku, snažíte sa zo všetkých síl nevnímať tú zmenu, alebo zabrániť aby sa udiala, ale keď vidíte, že je tá zmena nevyhnutná a neovplyvniteľná, rýchlo a potom už aj s chladnou hlavou a nadhľadom ju príjmete ako by vám to nikdy nerobilo problém.
Prečo je teda na začiatku všetkých zmien panika a strach a neistota?
Vždy som si myslela, že zmeny sú dobré, objaví sa niečo nové, ale zabudla som, že najskôr, aby mohli prísť nové veci, musia uvoľniť miesto tie staré, musia sa odsunúť, odstrániť, zabudnúť.
Definitívne.
A tak sa o to snažím.
Čakám na niečo nové (na modré ani požičané zatiaľ nie) popritom pomaly odstraňujem kusy a črepy starých myšlienok, starých radostí, starých hnevov.
Aby bola aj tá posledná kolonka prázdna.
Ako keď niekoho spoznáte a nemáte nič pripísané k dotyčnej osobe. Každou jednou otázkou, každým rozhovorom, si niečo pripisujeme a skladáme si dokopy informácie. Je to trošku divné ale ja si to predstavujem ako u lekára.
Podľa mňa má každý človek vo svojej hlave skrinku so zložkami o ľuďoch, ktorých stretol, a keď stretne niekoho a rozpráva sa, vytiahne zložku a pripíše tam vždy niečo nové, možno vyškrtne nejaké staré záznamy, ale tento zápis sa stále mení, pokiaľ teda ste s dotyčným/nou v kontakte.
A nájdu sa zložky, ktoré by ste na mieste zmazali, roztrhali a spálili.
Znie to strašne ale naozaj koľkokrát by to bolo ľahšie len tak odpratať človeka z našej mysle zničení jeho zložky?
Koniec koncov možno by som aj bola rada keby moja hlava fungovala na princípe charakterových zložiek
(Možno by som sa vyhla nepríjemným zisteniam, kebyže si prečítam prvé dojmy)
ale nefunguje bohužial.
a možno aj vďaka bohu

live long & prosper
kamíč

Kam dál